V nejakom článk o demokracii som videl trefný obrázok vystihujúci súčasnú demokraciu. Bola to postavička s papierom a perom. Na papieri bolo asi desať krížikov. To bola celá naša celoživotná účasť na demokracii. Väčšine ľudí to stačí, povedia si: "Načo sa namáhať, aj tak nič nezmeníme!" A z toho ťažia politici. Vedia, že ak učičíkajú ľudí aby neboli proti nim, tak tak majú vyhraté. Oni majú svojich skalných prívržencov, ktorí im pomôžu sa dostať k moci a zabetónovať sa.
Ja však nie som taký kľudný ako mlčiaca väčšina. Skoro každý deň sa objavujú články o politike. V niektorých sú politici ospevovaný ako dobre riadia chod štátu, v iných zas preklínaný ako ho rozpredávajú, rozracajú a podobné veci. Problém je, že články sú len články. Názory ľudí sa od politikov odrážajú ako hrach od steny. Trošku sa svojim voličom začnú venovať až chviľu pred voľbami. A po voľbách je zas všetko v starých koľajach.
Keďže mám v obľube Wikipédiu, hlavne tú anglickú, často na nej trávim svoj voľný čas. Sú tam spomenuté rôzne politické systémy. Akurát dnes som tam čítal jeden článok o proxy voľbách. Základný princíp je taký, že občan ktorý sa nechce zúčastniť osobne volieb, nechce merať tú pármetrovú vzdialenosť do volebnej miestnosti, si zvolí nejakého iného občana, ktorý odhlasuje aj za neho. Tento spôsob by mohol zvýšiť volebnú účasť o nejaké percentá. V spolupráci s výpočtovou technikou by to mohlo byť nielen praktické ale aj bezpečné. A keď môže štát dávať mnohomiliónové sumy na informačné systémy rôznych štátnych organizácií, určite nájde aj zopár miliónov aj na niečo takéto.
Keď som ale nad tým uvažoval, dospel som k poznaniu, že to moc zabetónovaných politikov nerieši. Síce bude viac ľudí prejavovať svoj názor, ale politik vo funkcii bude rovnako nekontrolovateľný a neodvolateľný ako doteraz. Ale čo keby sa takéto proxy hlasy neobmedzili len na voľby ale na celé politické dianie? Politici by sa do parlamentu dostávali v podstate ako doteraz, až na to, že by sa volili priamo kandidáti a nie politické strany. Zmenou by bolo tiež rozdelenie počtu poslancov podľa krajov alebo okresov. A kandidáti s najvyšším počtom hlasov v tom-ktorom kraji by sa stali poslancami. Najväčšou novinkou by bolo, že poslanec by mal toľko hlasov, koľko ľudí by mu dalo svoj hlas. Ale nie len vo voľbách. Ľudia by mohli svoje hlasy meniť, dajme tomu v mesačných intervaloch. A tak by poslanec hlasoval nie len svojím hlasom ale aj hlasom svojich podporovateľov. On by samozrejme nevedel kto presne je jeho podporovateľ, vedel by len že má toľko a toľko podporovateľov. Na základe toho a na základe štatistík by si vedel pozrieť aké činy mu zvýšili počet podporovateľov a aké znížili. A aby bol donútený robiť veci, ktoré ľudia chcú, mohol by sa aj zaviesť dolný limit podporovateľov. Ak by poslancova podpora klesla pod určitú úroveň, napríklad jedno percento z úrovne najpodporovanejšieho politika, musel by opustiť parlament. Na jeho miesto by bol zvolený nový poslanec z príslušného kraja.
Poslanci by priamo podliehali svojim podporovateľom a v parlamente by mohli byť, len ak by sa snažili vykonávať svoju prácu podľa želania ľudí. V porovnaní so súčasným systémom je to podľa mňa veľký krok vpred. Som však realista a je mi jasné, že politici sa v žiadnom prípade nezrieknu moci ktorú majú. Ale staré kádre, ktoré sú pri moci musí raz nahradiť mladšia generácia neskazená komunizmom, mečiarizmom a ďalšími -izmami. Možno potom si toto niekto prečíta a zamyslí sa znovu nad tým. A možno sa toho aj ja dožijem, kto vie.